Ako sa hovorí nikto učení z neba nespadol, všeci začínajú od nuly. Keď dnes vidíte fotografie vaších obľúbených fotografov, môžu pôsobiť dojmom, že sa s tým talentom proste narodili. Pravda? Väčšinou sú za tým roky driny, plné nepodarených pokusov, prepalov, tvrdých tieňov, rozmazaných objektov a nadšenia väčšieho než skill.

Aby to neboli len prázdne slová rozhodla som sa s vami zdieľať svoju cestu. Pretože ak máte pocit, že váš sen je v nedohľadne alebo ste práve len na začiatku svojej cesty, chcem aby ste vedeli, že aj ja som tam raz bola. Každý začiatok je neistý, treba len zotrvať.

Prvé kroky: keď ma bavilo len tak fotiť

Na začiatku ma jednoducho bavilo fotiť. Nezaujímala som sa o to, že existuje niečo ako fotenie na manuál, že by som si mala dávať pozor na priame svetlo a tiene a už vôbec som sa nezaujímala o kompozíciu. Fotila som na automati a bola som spokojná.

Svoju fotografickú dráhu som oficiálne začala až s príchodom Jady.  Ale fotenie mi bolo blízke už oveľa skôr. Svoj prvý fotoaparát som si kúpila, ako osemnásťročná z našetrených peňazí z brigád. Bol to Canon EOS 200D. Ku seťáku som si neskôr kúpila ďalšie objektívy, a to 50mm a 100mm. Dnes by som ho možno nazvala „hračkárskym“, no vtedy to bol pre mňa celý vesmír.

Fotila som prírodu a všetko okolo seba. V tom čase som mala potkaníky, ako domáce zvieratká a tak mi pred objektívom pózovali hlavne oni. 

Bola som presvedčená, že fotím tie najlepšie zábery na svete. S odstupom času sa nad tým pousmievam, ale vtedy to bolo pravé, nefalšované nadšenie.